​Daniel Hevier
Toto je moja účasť na Národnom pochode za život

Toto je moja účasť na Národnom pochode za život, toto je moje svedectvo, toto je svedectvo

dieťaťa, ktoré sa nemalo narodiť.

Bolo to asi koncom mesiaca marca roku 1955. Pred gynekológom stála mladá žena Štefánia

a lekár jej potvrdil, že je naozaj tehotná (voľakedy sa hovorilo v požehnanom stave, ale v tejto

ordinácii určite nie.) Namiesto gratulácie jej však striktne prikázal, že TO si musí nechať zobrať.

Mal na to dôvody, moja mama mala ťažké poškodenie obličiek (vtedy sa hovorilo ľadvín).

Neprichádzalo do úvahy, aby rodičku, pardón pacientku, vystavili takému ťažkému riziku,

že pri pôrode príde o život alebo že sa narodí poškodený jedinec. Sme uprostred päťdesiatych rokov,

len nedávno dozneli popravy ľudí, väznili sa kňazi a rehoľníci, kradla sa pôda roľníkom,

zatvárali sa politickí väzni.

Aj medicína bola ideologická. Kto by odmietol očkovanie,

dopustil by sa sabotáže na socialistickom zdravotníctve. Lekári-gynekológovia nemali

možnosť výhrady vo svedomí, buď uskutočňovali potraty, alebo ich prinajlepšom preradili

za obvoďáka v zastrčenom regióne alebo išli k lopate.

V takýchto kulisách doby moja mama povedala statočne: NIE. Ja si to dieťa nedám zobrať.

A tak som sa narodil. (Mimochodom, po mne ešte moja sestra a naša mamička sa dožila

požehnaných 60 rokov, posledných 15 s dlhotrvajúcou rakovinou.) Aj plod, ktorý dostal meno Daniel,

sa narodil bez poškodenia, ak len nerátame zvýšenú hyperemocionalitu vedúcu k umeleckej tvorbe :-)

Celý život som zasvätil tvorbe pre deti a mládež. Ročne uskutočním množstvo besied, väčšinou

v preplnených telocvičniach. Keď som to tak rátal, tento rok som sa mohol stretnúť asi so 6000 deťmi.

A teraz sa dozvedáme, že počet potratov u nás klesol na 6024. (Počet usmrtených pri nehodách bol 229,

počet zavraždených 67). A detí 6024. Úžasný úspech, však?

Namiesto desaťtisícov detí príde o život len niečo vyše 6000. To je 20 plných telocviční na dvadsiatich školách

v dvadsiatich mestách, ku ktorým som sa prihováral tento rok.

Je to možno plný štadión detí, ktoré vytvorili tú úžasnú atmosféru na Slovane.

Je to celé mesto Gelnica. Celá Gelnica detí nežije. Zabili sme ich. Pardón, pripravili sme ich o dar života.

Ešte stále tvrdé? Tak dobre: nedovolili sme im narodiť sa. Nazvime to, hocijako, eufemisticky

umelé prerušenie tehotenstva, vždy je to to isté: dokonalé a dokonané prerušenie života.

Isteže, lekári dnes už majú možnosť nevykonávať túto činnosť.

Ale prečítajte si rozhovor s gynekológom Matúšom Chudom,

a uvidíte, aké vlčie vzťahy medzi nimi panujú.

Keď som písal libreto k Povolaniu pápež, mnohé repliky sme museli kvôli času vynechať.

Ale jeden citát Jána Pavla II. ostal:

"Za každou vinou ženy treba vidieť muža." Za každým týmto zúfalým činom ženy

(a nehovorte mi, že zbavenie sa daru života nie je výrazom zúfalstva) treba vidieť našu vinu, vinu spoločnosti,

vinu blízkych, ktorí sme jej v tomto rozhodovaní nepomohli prikloniť sa na stranu života.

Dnes odsudzujeme barbarstvo Sparťanov, ktorí usmrcovali nedochôdčatá, pohoršujeme sa nad kanibalizmom.

Usmrcovanie našich detí je kanibalizmom tejto "kultúry". Raz sa budú naši vnuci a pravnuci

(ak im dovolíme narodiť sa) hanbiť za civilizáciu, ktorá dovolila, ktorá nezakázala usmrcovať

novoprichádzajúce životy, ktorá dobrovoľne odmietala Boží dar života.
Toto je moje svedectvo, môj postoj a názor, moja účasť na Národnom pochode za život.