vstupujeme do Adventu, ktorý je Äasom prÃpravy na Pánov prÃchod. V evanjeliu sme poÄuli, ako Pán vyzýva k bdelosti, k pripravenosti. Je mnoho oblastÃ, v ktorých máme byÅ¥ pozornÃ, bdelÃ, aby sme sa dobre pripravili na stretnutie s Kristom.
Na žiadosÅ¥ viacerých kňazov i laických veriacich vám dnes chcem napÃsaÅ¥ o jednej z nich, o spôsobe prijÃmania vo svätej omÅ¡i. Nové normy, ktoré umožnili prijÃmanie Eucharistie do rúk, absolútna väÄÅ¡ina z vás prijala v pokoji a bez Å¥ažkostÃ, za Äo vám úprimne Äakujem. Vážim si to a mám radosÅ¥, že tieto normy mnohým pomohli prehĺbiÅ¥ osobný vzÅ¥ah k Bohu. AvÅ¡ak na niektorých miestach sa vyskytli aj problémy. Rozdávatelia i prijÃmajúci sa stretli s odmietanÃm prijÃmania do rúk. Nielen vo vzÅ¥ahu k sebe, ale aj k druhým. Niektorà kňazi i laici akoby chceli tento spôsob zamedziÅ¥. Dokonca tvrdia, že ide o znesvätenie. Po dlhÅ¡om zvažovanà som sa rozhodol k týmto veciam zaujaÅ¥ stanovisko.
MožnosÅ¥ prijÃmaÅ¥ Eucharistiu do rúk nie je v Cirkvi nová. Existovala v ranokresÅ¥anských Äasoch. Svedectvá o prijÃmanà do rúk nájdeme u sv. Jána Zlatoústeho, svätého AugustÃna, svätého Bédu Ctihodného a u mnohých ÄalÅ¡Ãch. V priebehu druhého tisÃcroÄia sa od tohto spôsobu prijÃmania upustilo a zaužÃvalo sa prijÃmanie do úst. Návrat k možnosti prijÃmaÅ¥ do rúk je výsledkom dlhého zvažovania a snahy viesÅ¥ ľudà k Äo najhlbÅ¡iemu poznaniu, vzÅ¥ahu a úcte k Pánovi. TvrdiÅ¥, že daný spôsob je zlý, Äi dokonca znesväcujúci, je veľkou opovážlivosÅ¥ou voÄi minulosti aj voÄi naÅ¡im bratom a sestrám po celom svete, ktorà takto prijÃmajú. A povedzme to priamo: je to neraz prejav pýchy, nezriadeného pocitu duchovnej nadradenosti voÄi ostatným. VeÄ jednoduché zamyslenie každému ukazuje, že ruky Äloveka nie sú menej hodné Eucharistie, než jeho ústa!
Božà Syn sa nám dal za pokrm a my ho jeme a pijeme! On sa nám stáva potravou: so vÅ¡etkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú! Domyslite ako Äaleko zaÅ¡iel Pán v prejave lásky voÄi nám! Z akého dôvodu by náš hmat, ako jeden zo zmyslov, mal byÅ¥ vylúÄený z nesmiernej skúsenosti úplného sebadarovania Boha?
Pravdaže, jeden dôvod, ktorý v tejto súvislosti treba chápaÅ¥, je naÅ¡a úcta k Eucharistii. Totiž, keby sme túto úctu stratili, keby sme sväté prijÃmanie brali ako obyÄajný kúsok chleba, alebo ako „oplátku", vážne by sme sa previnili. V koneÄnom dôsledku ide o vysvetľovanie, o správne chápanie a o náležitú úctu, ktorú si Eucharistické spôsoby vyžadujú. MusÃme ich prijÃmaÅ¥ s duchovnou prÃpravou, v stave posväcujúcej milosti a s prejavom úcty. To platà tak pre prijÃmanie do úst ako aj pre prijÃmanie do rúk.
A tu sme pri úlohe vysluhovateľov svätého prijÃmania – kňazov, diakonov i laických rozdávateľov. Drahà bratia a sestry, ktorým bola táto služba zverená: naÅ¡ou úlohou je neúnavne ohlasovaÅ¥, že neprijÃmame len chlieb a vÃno, ale Telo a Krv nášho Pána JežiÅ¡a Krista. Preto sme povinnà náležite sa pripraviÅ¥ a vzdaÅ¥ Pánovi úctu aj v okamihu prijÃmania.
Je potrebné, aby sme dali vopred jasne najavo, ako mienime prijÃmaÅ¥. Ak do úst, tak s ústami primerane otvorenými na to, aby rozdávateľ mohol podaÅ¥ Eucharistiu. Ak do rúk, tak s rukami zdvihnutými do výšky hrude, s jednou položenou na druhej, vytvárajúc pre Pána akoby „trón", dôstojné miesto, kam rozdávateľ môže sväté prijÃmanie položiÅ¥. Nie na poslednú chvÃľu, ale vopred, jasným spôsobom, už keÄ prichádzame na rad, daÅ¥ najavo, aby rozdávateľ jednoznaÄne videl, že chceme prijÃmaÅ¥ do rúk. A následne potom, druhou rukou, priamo pred rozdávateľom vložiÅ¥ si Eucharistiu do úst. Neslobodno odÃsÅ¥ s Kristom v rukách. Rovnako tiež neslobodno po Kristovi siahaÅ¥, a vyberaÅ¥ jeho sväté Telo z rúk rozdávateľa. PripomÃnam, aby sme aj v spôsobe prijÃmania prejavovali Äo najväÄÅ¡iu úctu: Äi už prijÃmame do úst alebo do rúk, na Äo Cirkev dala náležité dovolenie. Nedajme nikomu dôvod na pochybnosÅ¥ o tom, Äi si uvedomujeme, aký vzácny dar prijÃmame!
Drahà bratia a sestry, druhá záležitosÅ¥, ku ktorej sa treba vyjadriÅ¥, je sväté prijÃmanie na kolenách. Ono totiž môže vyzeraÅ¥ ako prejav úcty k Eucharistii, ale môže byÅ¥ aj prejavom neopodstatneného strachu alebo svojvôle, nejednoty, Äi dokonca neposluÅ¡nosti a pýchy. Lebo každá vec v liturgii má svoje pravidlá. A kto chce prejavovaÅ¥ skutoÄnú úctu, ten pravidlá reÅ¡pektuje, lebo sú urÄené rovnako pre vÅ¡etkých. Kto si robà po svojom, aby ukazoval, že je zbožnejÅ¡Ã, v skutoÄnosti koná opak: vyzdvihuje seba, a nie Pána.
Liturgické zhromaždenie pokrstených, ktorà prichádzajú na slávenie Eucharistie, je svedectvom putujúcej Cirkvi. Sprievod na sväté prijÃmanie je v tomto duchu ÄinnosÅ¥ou Cirkvi, Kristovho tajomného tela, spájajúceho mnoho údov. A Kristovo Telo v Eucharistii je znakom aj prameňom ich vzájomnej jednoty. Pre niektorých je nároÄné prijaÅ¥ tento dôraz na svätú omÅ¡u ako na ÄinnosÅ¥ Cirkvi, a nie individuálny akt vlastnej zbožnosti. Je vÅ¡ak dôležité, aby sme sa o to vÅ¡etci usilovali. Aby sme v rozhodujúcich okamihoch dokázali prejavovaÅ¥ jednotu aj posluÅ¡nosÅ¥ a nerobili si každý, Äo chce.
Smernice RÃmskeho misála hovoria jasne. Je úlohou konferencie biskupov, aby urÄila, ako majú veriaci prijÃmaÅ¥ Eucharistiu. ÄŒi na kolenách, alebo po stojaÄky. Ak konferencia biskupov rozhodne o prijÃmanà po stojaÄky, má urÄiÅ¥ eÅ¡te prejav úcty, ktorú veriaci vzdajú predtým, ako k svätému prijÃmaniu pristúpia. Na Slovensku máme spoloÄné pokľaknutie navyÅ¡e. VÅ¡etci veriaci si kľakajú pred svätým prijÃmanÃm na výzvu „Hľa, Baránok BožÃ!" V iných krajinách sa to nerobÃ, Äo mnohà z vás zo zahraniÄia poznajú. KeÄ vÅ¡ak my máme biskupmi urÄené toto spoloÄné pokľaknutie, nie je na mieste, aby sme si k nemu svojvoľne pridávali eÅ¡te ÄalÅ¡ie, v okamihu svätého prijÃmania.
Slovenskà biskupi o spôsobe svätého prijÃmania jasne rozhodli, že máme prijÃmaÅ¥ postojaÄky. Ak niekto chce prijÃmaÅ¥ po kľaÄiaÄky, aj tu existuje jednoznaÄné pravidlo misála. Taký veriaci má prÃsÅ¥ až na záver, po tom, ako už ostatnà Eucharistiu prijali. Nemá narúšaÅ¥ zhromaždenie prijÃmajúcich, ale má sa zaradiÅ¥ na koniec. PredÃde tak komplikáciám, Äi dokonca sporom, keÄ kňazi, s naliehanÃm na dodržiavanie rubrÃk misála žiadajú, aby veriaci neruÅ¡il plynulosÅ¥ rozdávania a nevynucoval si prijÃmanie na kolenách, Äi dokonca poskytovanie kľaÄadla, Äo rubriky v žiadnom prÃpade nepredpisujú.
S pastierskou láskou vám pÃÅ¡em tieto slová. Láska vÅ¡ak neexistuje bez pravidiel. A pravidlá, pri ktorých bremeno rozhodovania spoÄÃva na biskupoch, nesmerujú k tomu, aby niekoho obmedzovali v zbožnosti, ale práve naopak, aby Äo najväÄÅ¡iu zbožnosÅ¥, oslobodenú od svojvôle, v rámci celého spoloÄenstva podporovali. ProsÃm vás preto, drahà bratia a sestry, aby ste aj tento pastiersky list prijali v takom duchu. Veľmi mi záležà na úcte k Eucharistii. Zároveň chcem, aby sa v spoloÄenstvách dodržiavali pravidlá, aby sa nepresadzoval individualizmus, ale vzájomné úsilie o Äo najlepÅ¡iu úctu k Pánovi, o jeho skutoÄne zbožné prijÃmanie. Práve ono nám pomôže dobre sa pripraviÅ¥ na Pánov prÃchod, ktorý s túžbou oÄakávame. K tomu vám pre celý Advent vyprosujem hojnosÅ¥ Božieho požehnania i BožÃch milostÃ.
Zo srdca vám žehná
Mons. Tomáš Galis, žilinský biskup
Žilina 30. novembra 2023