​

Bratislava 18. júla (TK KBS)

V utorok, 14. júla 2020, sa biskup Milan Šášik vrátil do domu nebeského Otca.
Veľká a charizmatická osobnosť mukačevskej gréckokatolíckej eparchie (sui iuris) 21. storočia.
Duchovný pastier, ktorý oplýval mimoriadnymi duchovnými, intelektuálnymi, a emocionálnymi darmi,
so zmyslom pre humor, s veľkým a milujúcim srdcom, vzácny človek s fenomenálnou pamäťou.
Neúnavný bojovník za spravodlivosť a ochranu prírody v Karpatoch.

Ohromujúca správa o jeho náhlej smrti bola veľkým šokom pre všetkých kňazov a veriacich
nielen v Zakarpatsku a na Ukrajine, ale aj v zahraničí, pretože biskup Milan bol dobre známy v západnej i východnej Európe,
ba aj v Amerike.

Narodil sa 17. septembra 1952 v dedinke Lehote na Slovensku v zbožnej rímskokatolíckej rodine.
Sviatosť birmovania prijal od biskupa Ambróza Lazíka, ktorý bol vtedy titulárnym biskupom „appijským“.
Je zaujímavé, že titulárnym biskupom „appijským“ bol aj blahoslavený biskup Teodor Romža, ktorého
komunistická moc v roku 1947 otrávila a neľútostne zavraždila.
Bol to jeden z prvých znakov Božej prozreteľnosti pre biskupa Milana a jeho budúce poslanie na Ukrajine a v Zakarpatsku.

V roku 1971 tajne vstúpil do Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul (lazaristi).
Toto rehoľné spoločenstvo pôsobí už mnoho storočí a je zamerané na pomoc núdznym, chudobným a ľuďom na okraji spoločnosti.
A práve táto charizma slúžiť chorým a chudobným sa stala hlavným životným poslaním biskupa Milana. Svedčí o tom nielen jeho
biskupské heslo: „Poslal ma hlásať evanjelium chudobným“ (Lk 4, 18), ale aj celé jeho pôsobenie v Mukačevskej gréckokatolíckej
eparchii, i mimo nej.

Po kňazskej vysviacke 6. júna 1976 pôsobil v rôznych rímskokatolíckych farnostiach na Slovensku a ako mladý kňaz
sa každý deň modlil osobitnú modlitbu za slobodu a legalizáciu Cirkvi na Ukrajine. Často spomínal, že túto modlitbu
mal stále vo svojom breviári, no v roku 1989 záhadne zmizla a nemohol ju nikde nájsť.

Veľký vplyv na biskupa Milana malo jeho štúdium v Ríme (1990 – 1992), kde získal nielen dobré vzdelanie
a naučil sa taliansky jazyk, ale zažil aj dôležitú skúsenosť univerzality Cirkvi. Túto skúsenosť a nadobudnuté poznatky
znamenite uplatnil počas šiestich rokov pôsobenia na apoštolskej nunciatúre v Kyjeve ako sekretár a tlmočník nuncia Antonia Franca.

V jednej z našej posledných komunikácií na WhatsApp-e minulý týždeň biskup Milan napísal o svätosti veľkého pápeža
sv. Jána Pavla II., ktorý bol jeho svätiteľom na biskupa v roku 2003. Prvé stretnutie mladého Milana Šášika so svätým pápežom
Jánom Pavlom II. (Karolom Wojtyłom) sa uskutočnilo v čase, keď bol Wojtyła krakovským arcibiskupom. Neskôr sa stretli ešte niekoľko krát.

Svätý Ján Pavol II., ktorý bol hlboko duchovným človekom, mužom viery a svätosti, sa vždy zaujímal o sociálne problémy ľudí.
Zaiste sa toto prepojenie stalo aj príkladom biskupskej služby vladyku Milana. Koniec koncov, každý, kto sa s ním stretol,
pocítil jeho vnímavosť a záujem o sociálne problémy našich ľudí a dnešnej doby. Bol otvorený pre dialóg s tými, ktorí zmýšľajú odlišne,
len aby riešil tieto sociálne problémy nášho ľudu, ale na druhej strane bol mužom viery, modlitby a hlbokej duchovnosti.
Svoj breviár mal vždy v rukách, túžil po jednote s Bohom. Biskup Milan nielen veľa hovoril o Bohu, ale veľa hovoril s Bohom.
A to bol zdroj jeho kňazskej a biskupskej služby. Keď som sa ho raz počas cesty opýtal, či nezabudol doma breviár, odpovedal:
„To nikdy, to je sväté.“ Vladyka Milan bol pre mňa človekom, ktorý spájal dva významné body, ktoré sú pre Cirkev veľmi dôležité:

Ježiša Krista a konkrétneho človeka s jeho sociálnymi problémami. Myslím si, že toto je jeho odkaz pre nás i jeho vízia budúcnosti našej Cirkvi:
Ježiš Kristus a konkrétny človek. V jednom rozhovore pre M-Studio v roku 2018 povedal: „Robme spoločne dobro, milujme sa navzájom,
pusťme sa do toho spolu: gréckokatolíci, rímskokatolícki, protestanti, neveriaci, urobme niečo dobré pre našu krajinu, naše mesto. …! “

Pre kňazov, rehoľníkov a rehoľné sestry bol viac než biskupom; bol pre nich skutočne milujúcim a duchovným otcom. Žil veľmi skromne.
O seba nikdy nedbal a pre seba o nič nežiadal, len pre svojich kňazov, aby mali dôstojné životné podmienky; každý deň premýšľal
a neúnavne pracoval pre rozvoj rehoľného ducha v našom regióne. Kňazi, ktorí boli vychovaní pod jeho vedením (vysvätil asi 200 kňazov),
dnes slúžia nielen v rodnej mukačevskej eparchii, ale aj v mnohých krajinách Európy a Ameriky.

Jednu zo svojich hlavných úloh biskupa a dušpastiera videl v budovaní pokoja medzi ľuďmi, rôznymi denomináciami a náboženstvami,
ako aj medzi rôznymi cirkevnými prúdmi v samotnej mukačevskej gréckokatolíckej eparchii. A túto úlohu splnil.
Ak v roku 2003 – keď začínal svoju biskupskú službu – došlo asi k 100 otvoreným konfliktom a hádkam rôzneho druhu s pravoslávnymi,
väčšinou kvôli nenavráteniu našich chrámov, tak dnes takéto problémy neexistujú a situácia sa fakticky stabilizovala.
Napätie postupne ustupovalo.
Jeho plán pokoja spočíval v budovaní nových chrámov. Za takmer 18 rokov vykonal posviacku viac ako 250 nových chrámov a kaplniek, veľkého
množstva
farských budov a pastoračných centier. Pre farníkov, ktorým neboli vrátené chrámy, slúžil na Vianoce bohoslužby pod holým nebom na ulici.
Vďaka jeho úsiliu hneď na začiatku biskupskej služby bola dobudovaná teologická akadémia v Užhorode. Sirotince, škôlky, vrátenie
a obnovenie biskupskej rezidencie v Užhorode, pozdvihnutie duchovnej úrovne, to všetko nie je ani zďaleka úplný zoznam jeho diel.
Práve preto mal veľkú autoritu v spoločnosti i u svetskej moci.

Milan Šášik sa narodil a vyrastal na Slovensku, ale zamiloval si Ukrajinu, najmä Zakarpatie, byzantský obrad a miestnych ľudí.
Ako dobrý pastier im dal nielen všetku svoju lásku, zdravie, silu a schopnosti, ale aj svoj život. Je to veľká strata pre Kristovu
Cirkev na zemi, ako aj pre mukačevskú gréckokatolícku eparchiu. Zároveň však bude pre nás všetkých dobrým a mocným ochrancom v nebi,
spolu s blahoslaveným Teodorom Romžom a ďalšími vyznávačmi a mučeníkmi našej Cirkvi.

A čo nás, ktorí sme dnes osireli, môže potešiť? Možno jeho odpoveď na otázku „Čo je smrť?“ ktorú vyslovil v rozhovore pre Rádio Mária
v marci 2020: „Smrť bola pre prvých kresťanov tým najkrajším okamihom, pretože verili, že sa skutočne stretnú s Pánom.
Pre kresťana dnes, smrť tiež musí byť tým okamihom, keď sa máme stretnúť s naším Pánom. [...] Pre nás je to niečo radostné,
lebo pred nami je život večný, pred nami je nebeské kráľovstvo, a do večného života vstupujeme už tu s Ježišom Kristom, ktorý
je prítomný v našom živote. A preto by som chcel povedať, že sa nemáme čoho báť! Preto, že Pán, ktorý nás tak miloval, dal svojho
Syna, aby každý, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný. Tento milujúci Boh nedovolí, aby nás niečo zničilo. Dôverujem
v túto bezhraničnú Božiu lásku a Božie milosrdenstvo.“

Sme mu vďační za jeho príklad viery a obrovskú prácu. Jeho meno je už vyryté zlatými písmenami v našej pamäti a v našich srdciach,
spolu s veľkými mukačevskými biskupmi Andrejom Bačinským a blahoslaveným Teodorom Romžom.

Teraz je zvlášť dôležité, aby sme sprevádzali vladyku Milana modlitbou.

Modlime sa za pokoj jeho duše ...!

Modlime sa za nášho pomocného biskupa Nila!

Večná pamiatka!


Autor: o. Michail Feťko, kňaz mukačevskej gréckokatolíckej eparchie
Preklad: Stanislav Gábor

Zdroj: Mukačevská gréckokatolícka eparchia